… je jedna z prvých viet, ktoré sa pýtame po pozdrave. Veta, ktorá z nás vychádza takmer samozrejme, automaticky. A častokrát ju položíme len preto, aby reč nestála. Vo výťahu, nech si susedka nemyslí, že sa hneváme. V malom obchode, kde už poznáme všetky predavačky po mene. Na detskom ihrisku, stretávajúc sa vždy s rovnakými tvárami. Ako sa máš? Slovné spojenie na úrovni rečníckej otázky. Pýtame sa, aj keď nás odpoveď ani trocha nezaujíma. Dokonca sa pýtame, aj keď žiadnu odpoveď počuť nechceme. Obyčajné, konverzačné, ako sa máš?

Niežeby som bola osamelý jazdec, ktorého okolití ľudia zaujímajú asi ako otravný hmyz. Práve naopak, som tvor zvedavý (ktorá z nás nie je 😀?). Občas by som sa – priznávam bez mučenia – dokonca priradila k rodu klebetnému 😏. Nie s cieľom ubližovať rečami, skôr ako milý klebetník, ktorý pochváli aj v neprítomnosti. Napriek tomu často položím to obligátne “ako sa máš”  a pritom po odpovedi netúžim.

Nie s cieľom nepočúvať. Nie kvôli nezáujmu. Dôvodom sú odpovede.  Človek ako ja, od prirodzenia optimista, očakáva aspoň “ďakujem, dobre”. Prípadne “mám sa fajn, celkom sa mi darí”. No zväčša sa nedočkám. Nehovorím, že je treba hneď vyťahovať celé portfólio úspechov, ziskov a ohromovať svojou dokonalosťou. Poteší aj obyčajné “som spokojná”, “nič sa nezmenilo”. S úsmevom, ako pridanou hodnotou.

Realitou však je reakcia, povedzme si, nie práve kladná. Začína to slovami, ako je nanič počasie. Ak sa chytím udičky, pokračuje to chorobami v minulom mesiaci. Pri krátkej ceste po schodoch (po schodoch, poznávam poschodia a susedov 😉) na tretie to ešte ujde, viac toho nestihneme. Pri dlhšom posedení, dajme tomu v čakárni u lekára, je to horšie. Vtedy Vám aj 10 minút ubieha ako hodina. A úplne zlé to je, ak nemáte úniku. Dve hodiny na lavičke, pri detských preliezkach, prerušované len občasným fúkaním nosa, odretého kolena, kŕmením keksami, napájaním vodou a vysvetľovaním, že dohodnúť sa musia samé, sú v tomto prípade takmer nekonečné.

Teraz nenarážam na kamarátky, s ktorými sa stretáme denne, alebo takmer denne. Predsa len, tam sa rozhovory vedú na iných úrovniach a líniách. Hovorím o “známych z videnia”. Poznáte to. Miniete sa na chodbe škôlky raz, druhý krát, po treťom raze už prehodíte slovo – dve. Začnete sa zdraviť, predstavíte sa navzájom a jedného krásneho dňa sa stretnete. Náhodne, len Vy dve. Deťúrence sa hrajú a maminky (ak nemajú zapnuté dáta 😂 🤣) začnú viesť rozhovor. A ten skôr či neskôr skĺzne k sťažovaniu.

Prečo? Prečo je to tak? Z akého dôvodu je negatívum v rozhovore na prvom mieste? Chválime sa tým, kto sa má horšie. Čím viac diagnóz, tým viac tromfov v rukáve. Sťažujeme sa na manžela, deti, vnukov, dokonca aj na bratrancov z tretieho kolena. Nikdy nemáme dosť peňazí, dosť veľký dom, dosť staré auto. A keď už vyčerpáme všetky problémy v rodine, poďme na širšie okolie.

A nie je to výsadou dnešnej doby. Túto dialógovú úchylnosť som si začala všímať už pred rokmi a považovala som ho za pasiu starých ľudí. Prežili veľa, tak teraz hodnotia životy iných. Omyl, veľký omyl. Táto “kto sa má horšie” mánia zasahuje náhodne a neberie ohľad na pohlavie, vek, vzdelanie či ďalšie štatistické veličiny.

Prečo je akceptovateľné, ba dokonca takmer žiadané sťažovať sa? Z akého dôvodu sú úspechy schovávané v súkromnom trezore a na svetlo sveta ťaháme to ostatné? Z celého srdca nemám rada sťažovanie sa na čokoľvek. Vidieť len to zlé, je ako priťahovať si prázdno do života. Nič mi to neprinesie, možno okrem úľavy pre druhú stranu, že sa niekomu od srdca posťažovala. Odhadujem však, že je to úľava krátkodobá, keďže v nej pokračuje vždy a všade.

Práve pre všetko hore uvedené mi z uší často trčia káble (ako hovorí môj manžel 🙂). Radšej stále dookola počúvam niektorého z mojich obľúbencov, za účelom vyhnutia sa nevyžiadanému small talku. Pričom proti tomuto rýchlemu druhu komunikácie nemám, ako takému, vôbec nič. Ba dokonca je výbornou formou socializácie. Ak sa však spoznávať s ľuďmi prostredníctvom frfľania na všetko a všetkých, tak ďakujem pekne 🙄. Neprosím.

Vraj na prvý pohľad pôsobím veľmi neprístupne, až jemne arogantne. Teda, na ľudí, ktorí ma nepoznajú, či poznajú menej ako málo. A viete, že tomu verím? Dokonca ma to ani nemrzí. Zrejme je to moja vnútorná obrana práve proti sťažovateľom z povolania.

Ja sa nerada sťažujem. Som presvedčená, že pozitívne nastavenie priťahuje do života znova len dobré veci. Preto na dnešnú hlavnú otázku odpovedám, že sa mám výborne. A vravím čistú pravdu. Veď som zdravá, mám zdravé deti, fungujúcu rodinu, mamu, priateľov. Mám strechu nad hlavou, nehladujem, chodím oblečená a obutá. Aké mám teda dôvody na sťažovanie? Že nemám ten najdrahší mobil? Že žijem v byte a nie v dome? Že nevlastním nové auto, ale 18 ročnú jazdenku?

Skúste nabudúce odpovedať inak. Usmejte sa a pochváľte tým, čo máte. Aspoň raz sa nesťažujte na všetko okolo, skôr hľadajte to slnko, ktorá Váš život ohrieva a svieti mu. Nemyslite na tie drobnosti, ktoré Vám život občas osolia. Slaďte si ho svojimi myšlienkami a bude ako nekonečná torta, z ktorej nepriberáte 😊.

Ruku na srdce, patríte aj Vy medzi sťažovateľov? Či ste ako ja a odpovedáte s úsmevom a len kladne? Ak ste ten prvý typ, skúsite to odo dnes inak? A ste,  rovnako ako ja v presvedčení, že ak myslíte pozitívne, tak sa Vám vracia len takto nabitá energia? Pokladáte rečnícku otázku? Či Vás vždy naozaj zaujíma aj odpoveď na ňu? Máte šťastie, že môžete žiť spokojný zdravý život v mieri, alebo ste presvedčený/á, že život je k Vám nespravodlivý a chcete stále viac? Kto sa prizná?

Tričko a sveter sú zo second handu. Skúste to niekedy aj Vy, možno sa Vám táto forma nakupovania zapáči rovnako ako mne.

Užívajte si deň, Erika

2 thoughts on “Ako sa máš …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.