… mám rada vôkol seba ticho. Nezapínam žiaden hudobný podmaz, o televízore v pozadí ani nehovoriac. V skutočnosti som, za posledných pár mesiacov, toto zariadenie takmer vypustila zo svojho zorného poľa. No, ale zasa Milenky z archívu, boli moje obľúbené pri žehlení. Jednoducho, ak máte ako ja, hlavu plnú rôznych myšlienok, všetko okolo by bola už len mätúca kakofónia.

Mea culpa, notebook mám naopak stále v pohotovosti a po ruke. Čítam, píšem, prezerám obrázky a ako inak, hrám hry. Nie veľa, ale predsa len mi nejaký ten čas denne zjedia. Hold, som poloobeťou digitálnej doby. Ale stará škola, ktorá rástla s prvými PMD, Atari a žiarili mi oči, keď na obrazovke prvý krát objavilo okno. Konkrétne OKNÁ 95.

Väčšine z Vás to nič nehovorí, no ja občas čiste nenostalgicky spomínam na kábel pre pripojenie k televízoru, kazeťák na nahrávanie hier (pamätá si niekto na ten dokonalo pípajúci zvuk a strašiak v podobe seknutia pred nekonečným koncom načítania?) a samozrejme joystiky. 🙂. Čo je kazeťák si prosím ujasnite ujom, ktorý vie všetko.

A stará škola po druhé. Vždy uprednostním 15 palcov pred 5-timi. Za mojich mladých čias (tomu slovnému spojeniu sa naozaj niekedy nedá odolať 😀 ), sa telefóny snažili meniť z tehly na krabičku zápaliek. Nastal bod zlomu a čochvíľa si v tých múdrych mašinkách budeme musieť na telefonovanie stiahnuť aplikáciu😏.

Áno, je šikovné mať v kabelke, keďže do vrecka sa už dávno nevojde, taký minicompjutrik. No viac centimetrov je väčší zážitok (ale no, dámy a páni, obrazovka!!! 😉 ). Lepšie viditeľné fotky (aj to, čo sme ukázať nechceli), desiatky otvorených kariet, myš (touchpad a ja nie sme, a nebudeme kamaráti) a klávesnica. Generácia 20 mínus síce ďatľuje palcami jak šikansen – pre znalcov 新幹線, no ja, klávesnica a QWERTY (vlastne na slovensku QWERTZ), im viac než zdatne konkurujem.

A ako je u mňa zvykom, od samoty som sa dostala k digi ére, ani neviem ako. Preto oblúčikom späť. Keď som sama, mám rada ticho. Káva, písmena a ja. A je mi ukradnuté, či ich čítam na blikajúcej obrazovke, na kriedovom papieri časopisu alebo recyklovanej knihe z knižnice. Forma pre mňa nie je dôležitá. Obsah áno.

Čo čítam najradšej? O tom možno niekedy inokedy. Nateraz stačí, ak som Vás navnadila, aby ste si niekedy s knihou v ruke sadli na lavičku a začítali sa. Čítačka je povolený ekvivalent. Čokoľvek. Kriminálku, román z červenej knižnice, alebo hoci môj blog. Len tak. Lebo máte chvíľu čas byť sama.

Dnes mám na Vás otázku ČÍTATE? Ak ste sa prepracovali až tu, tak je mi odpoveď jasná, samozrejme. Ale teším sa na odpovede, čo ste prečítali za posledný mesiac okrem tohto postu. A otázka číslo dva. Ste rada sama? V tichu, či s hudbou v pozadí? Alebo Vás byť dlhšie osamote ubíja a spoločnosť ľudí je to, čo vyhľadávate? Napíšte mi.

Za fotografie mňa, kávy a v neposlednom rade čierno-bieleho outfitu, ďakujem veľmi šikovnej Liliane Prokopovej.

Košeľa a nohavice – second hand

Užívajte si deň, Erika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.