… nikdy úplne nedospel. Niekde v kúte mojej osobnosti si žije vlastný mikroživot a vystrkuje rožky vo chvíľach vhodných, aj menej vhodných. Nevravím, že sa správam infantilne a detinsky, hoc sú situácie, kedy sa to priam žiada. Kúsok dieťaťa vo mne mi skôr pripomína, že aj ja som bola tým malým drobným človiečikom, ktorý sa tešil na novoty, nebál ničoho okrem bubáka pod posteľou a veril, že môže byť hoci aj smetiarom, ak bude veľmi chcieť.😉

Dospelou (papierovo) som už pár desiatok rokov (jeden pár 😀) a nejaké drobné. Plus mínus rovnaký počet rokov som dospelou aj v ponímaní, že som začala žiť a živiť sa sama. Prvá výplata. Prvý byt. Prvé nákupy za vlastné. A v mojom prípade aj prvé sporenie na “niečo väčšie”. Holt, keď som už ten človek organizovano-uvedomelý.

Dospelosť, nedospelosť, sporenie, nesporenie, stále som však bola malým, bláznivým post pubertiakom, ktorý sa dobre cíti v partii, na diskotéke (kde netancuje, ale sedí v boxe) a dychtivo spoznáva neznámy, jemu sa novo otvárajúci svet. Svet, kde prioritou nie je zábava ale práca, aby si sa mal za čo zabávať. Svet, v ktorom postupne “som rada doma” prevládne nad “som vždy vonku”. Váš vlastný svet, v ktorom o pár rokov však nebudete vždy hrať hlavné husle.

Niekto dospeje rýchlo, niekomu to trvá dlhšie. A rovno si priznajme, sú aj takí, ktorí nedospejú nikdy. Zostanú večným dieťaťom, ktorého “JA chcem” prehluší všetko. Či, ako sa u nás hovorí, roky by boli, ale rozumu nikde. Zodpovednosť za svoj život prenášajú na svoje okolie, v ktorom každý je vinníkom. Pre mňa je práve ten pocit zodpovednosti to, čo ma prenieslo z detstva do ďalšej fázy.

Byť zodpovedným za seba samého. Vedieť, že len ja môžem ovplyvňovať čo urobím zajtra. Len sebe môžem vyčítať svoje chyby (ak ich niekomu vyčítať chcem 🤨). Len sebe môžem ďakovať za svoje úspechy. Moje základy vystavali rodičia a škola. No až s príchodom dňa, kedy som sama sebe priznala “za toto môžeš sama”, som si mohla povedať – teraz som dospelá.

Napriek tomu, stále je vo mne kúsok dieťaťa. Presne taký malý, aby som nikdy neprestala snívať s otvorenými očami. Dokonalo presný na to, aby som sa nebála začínať veci, ktoré som ešte neskúsila, no zároveň vedela, kde sú moje hranice. Drobný, no aj tak dostatočne veľký, aby som si ho mala vždy poruke vo chvíľach, kedy ho potrebujem.

V daždivé ráno, kedy s poskakujúcim dieťaťom na ceste do škôlky vlezieme do novej kaluže. Počas hry na ihrisku, kedy na povel chytaj ma vyleziem na preliezku a spustím sa po šmýkalke, na ktorú mám priveľký zadok. Vo chvíli, keď čítam rozprávku a hlasom napodobujem princeznú i zlého draka.

Ten dôležitý kúsok dieťaťa mi tiež pripomína, že prvá láska môjho syna je tým najdôležitejším, čo teraz cíti. Že jeho dôvera vo mňa je dar, ktorý sa nedá vyvážiť ani všetkým zlatom sveta. Zároveň to dieťa vo mne vie, že jeho detstvo pomaly, ale isto končí a mieri k dospelosti. Lebo aj ono je len malým duchom svojho bývalého ja.

Rovnako mi však nezabúda pripomínať, že nech v mojej občianke svieti akýkoľvek dátum narodenia, aj ja som stále dieťaťom. Dieťaťom svojich rodičov. A že ním zostanem, kým je moja mama tu. TU, či sedí pri mne, pozerá obľúbený seriál o pár kilometrov ďalej, alebo žije na druhej strane sveta. V jej očiach som vždy jej milovanou dcérou.

Je ľahké zabudnúť na vnútorný detský hlas. V tvrdo bojujúcom dospeláckom svete dieťa neprežije. Nie, ak mu nedáme pomocnú ruku. Hýčkajme toho drobca v nás. Dáva nám krídla, dovoľuje snívať a farbí náš svet doružova. Skočte si niekedy do kaluže. Len tak. Len preto, lebo môžete. Ten zodpovedný dospelý to potom vyperie. 😉

Ako je to s Vašim vnútorným dieťaťom? Ozýva sa Vám často? Máte rady tú čistú mladú dušu, alebo Vaše dospelé ja skôr obťažuje? Či, ako sa u nás na východe hovorí, “Zabudnul vul, že ceľe bul?” Pre neznalých nárečia preložím na požiadanie 😁. Rodičia dospelých, aj Vy ich stále vidíte ako svoje malé deti?

A nezabudnem pripomenúť, že šaty, košeľa a šatka okolo krku nie sú síce pionierske, ale pochádzajú zo second handu. Za fotografie ďakujem manželovi. Sú jeho prvým pokusom, preto prosím foto profesionálov, nech sa tentoraz zdržia odbornej kritiky. 🙂

Užívajte si deň, Erika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.