… ako odpoveď na dnešný konzumný svet naberá na popularite. Zo všetkých strán sa na nás valí, ako nezastaviteľná lavína, reklama na veci, ktoré “musíme” mať. Kúpte si, kúpte si, kúpte si … Kupujte a podporíte ekonomiku. Kupujte a budete sa mať lepšie. Kupujte, lebo nebude. Minimalizmus je odpoveďou na neustály tlak spotrebovávať. Jeho prvotná myšlienka “menej je viac” osloví. No ako takmer každú úžasnú ideu, aj jeho vlna komercie zachytila, požula a vypľula vo vlastnej nepodobe. Skutočný minimalista, žijúci v súlade s jeho princípmi, je málokto.

Dnes však nechcem preberať jeho pre a proti. Aj keď je jeho základné posolstvo múdre, neboli by sme to mysliace bytosti, keby sme si ho neprispôsobovali. Prvým extrémom je zbaviť sa všetkého. Minimalista začiatočník si prečíta niekoľko desiatok poučiek, jednu, dve knihy a hneď ho vyhodiť všetko, čo mu pod ruku príde. Lebo, veď 100 vecí, nie 🙄? A potom si láme hlavu, keď sa s ním v nevhodnej chvíli rozlúčia tie jediné čierne nohavice, ktoré si nechal.

Druhou kategóriou je minimalista snob. Vezúc sa na módnej vlne, vlastní len dizajnový nábytok s čistými líniami, v bielej a čiernej farbe. Samá ručná výroba, ten najlepší materiál, nikde ani hrnček či váza navyše. Čo na tom, že pohovka (v cene bytu na východe slovenska) je nepohodlná, v lete hreje a zime chladí. Hlavne, že ladí s poličkou, ako jediným zástupcom povoleného úložného priestoru v izbe. Pardón, zabudla som na červenú taburetku, ten solitér solitérov.

Samozrejme, predchádzajúce riadky som písala trocha nadnesene. Ak sa v nich niekto našiel, čo i len vzdialene, tak som bola málo extrémna a sarkastická. Dnes je “moderné” eskalovať všetko tak trocha na hranu. Kým “bežný človek” (neviem nájsť lepší ekvivalent pre vyjadrenie, nielen slovenského, priemerného občana 🤔, tak mi to spojenie odpusťte) chce mať aspoň toľko, čo sused, bežný minimalista porovnáva, kto má menej 🙂?!

Neplánujem apelovať na rozum ani city (ne)spotrebiteľov sloganmi, číslami či porovnávaním pre/proti a čakaním na jasný výsledok. Prílišná spotreba je mor. Minimalizmus je cesta, ak si ju dláždite sama, po krokoch a možno si občas aj oddýchnete na krajnici. Ak je Vaším rozhodnutím, Vaším presvedčením a po prvotnom ošiali cítite, že je to ono a chcete pokračovať, tak smelo do toho.

Ja sama nie som minimalistkou. Nikdy som ňou nebola a je mi viac ako zrejmé, že sa ňou nestanem. Aspoň v dohľadnej budúcnosti to tak nevidím. Už viackrát som sa v článkoch priznala k svojmu šatníku. Je plný, ba dokonca sa nebojím povedať, že preplnený. Pravidelne ho triedim, vyraďujem veci, ktoré nenosím (alebo nosím menej často 🙂). No rovnako, ako sa ich zbavujem, pribúdajú nové (môžem používať slovo nové, ak nakupujem v second hande 😁?) kúsky, ktoré mi robia radosť. Áno, pre mňa je radosťou dobrý úlovok. Nemám kvôli tomu čierne svedomie, teší ma skúšať si nové kombinácie, plánovať kedy a s čím to “vynesiem”.

Zároveň však nie som na svojom oblečení závislou. Rada, aj obľúbený kúsok, podarujem niekomu, komu sa páči a chce ho. Ak dobre poslúžil mne, prečo by nemohol chvíľu robiť spoločnosť inému? A týmto vlastne, ako si práve uvedomujem, napĺňam jeden z bodov minimalizmu. Dokázať sa citovo neviazať na veci a vedieť sa ich vzdať.

Rovnako, ako k oblečeniu, pristupujem pragmaticky aj ostatným majetkom. Neprepĺňam si vitríny krištáľovými súpravami na vodu, no zopár hlúposti pre radosť (aka lapače prachu 😀) na skrinke mi tešia oko. Moje obľúbené knihy ležia na poličke, aj keď sú už prečítané niekoľko krát. Mám tucet šálok na čaj, no ani dve rovnaké. V modernej kuchyni mám obrus po babičke.

Nie som škrečok, snažím sa neplytvať a využiť to, za čo som zaplatila. Či získala z iného zdroja. Zároveň škrečkom som a nezbavujem sa vecí iba z dôvodu, aby nezaberali miesto. Strednú školu mi pripomína 26 rokov starý papierový pamätník. Detstvo môjho syna ku mne hovorí krabicou jeho škôlkárskych výtvorov. A ako správna mama mám schované prvé vlásky svojich ratolestí.

Kúsok nepravého minimalistu však vo mne zrejme drieme. Baví ma sledovať blogerky, ktoré mixujú vzory, farby, vrstvia, preháňajú to s bižutériou a stále to na nich vyzerá prirodzene. Pre mňa je tou prirodzenosťou jednoduchosť. Jedna dominantná farba. Jeden veľký šperk. Jeden výrazný vzor.

Niežeby som nemala odvahu odviazať sa. Práve naopak, rada som iná. Uniformita v uliciach je tak obrovská, že stačí málo. V mojom prípade stačí klobúk. Tak dobre, zbierka klobúkov 😊, mea culpa. A týmto oslím mostíkom sa dostávam k dnešným fotkám. Pre niekoho bielo – čierna nuda. Pre mňa jednoduchosť v akcii. A predsa si dovolím tvrdiť, že v dave by som žiarila. Nielen pre farbu a strih. Hríbik s poriadnym klobúčikom si aj v hustom lese každý dobrý hubár všimne 😆.

Za dnešné minimalistické fotografie a farebnú hru s klobúkmi ďakujem Dominike mxdphoto , mxd_artstudio.

A čo Vy? Je Vám téma o ktorej som dnes písala blízka? Či ste o minimalizme zatiaľ počuli len v rozhovoroch iných a čítali na internete? A ako je to u Vás? Ste typ hromadiaci, alebo skôr triedite a vyhadzujete nepotrebné počas každého jarného a jesenného upratovania? Alebo ste niekde na ceste medzi nemám a nepotrebujem nič – vs – kupujem čo vidím a chcem? Napíšte mi.

Nezabudnite ma sledovať na Instagame a Facebooku. Vašou podporou rastiem (nie do šírky 😉) a motivuje ma neustrnúť na mieste a stále sa zlepšovať. V písaní i obliekaní. Ďakujem 😘. Mimochodom, šaty sú, ako inak, zo second handu.

Užívajte si deň, Erika

3 thoughts on “Minimalizmus …

    1. To ma mrzí, že som Ťa takto sklamala. 🙁 V skutočnosti to nie sú šaty. Pôvodne je to jesenný plášť, ktorý ja nosím aj ako šaty. Mimochodom, všetky moje outfity na blogu majú svoj pôvod v second hande :-).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.