… nie je o tme, tichu a prázdne. Noc v meste je hrou tieňov pouličných svetiel, diaľnicou posledných zblúdilcov na ceste domov (do barov 😀), či akustickou kakofóniou zvukov nočných zverov (i tých v ľudskom tele). Nezúčastňujem sa tejto nočnej hry často, dokonca si dovolím tvrdiť, že ju vôbec nehrám. Aj keď už dávno neverím na bubákov ukrytých za stromami, moje vnútorné ja zapína počas pohybu v noci príliš opatrný režim, zahŕňajúci rýchly krok, búšenie srdca, neustále obzeranie sa a zväzok kľúčov ako alternatívu boxera v dlani.

Noc v meste bola výzva. Mňa, strachopuda na entú vyzval človek, ktorému je svetlo najlepším pomocníkom a nepriateľom zároveň. Noc v meste sa Vám môže zdať čarovná, kým ju nechcete zvečniť. V tej chvíli jej stmavnú oči, zmraští obočie a vypľuje na Vás stovky argumentov proti. Bojuje všetkými silami a prostriedkami, hádže Vám tiene na objektív a svieti vždy nesprávnym smerom. Chvíľu trvá, kým sa jej odpor zmierni, ochabne a ona zmierlivo povolí na pár nočných fotiek.

Bojím sa tmy. Tej ozajstnej tmavej tmy, ktorú zažijete v lese. Na mieste, kde Vám žiadne pouličné svetlo neprezradí, čo alebo kto sa skrýva pod najbližším kríkom. Kde ticho priam trhá ušné bubienky a srdce bubnuje techno párty.

Omnoho viac sa však bojím tmy v ľuďoch. Zväčšujúcej sa čierňavy, berúcej so sebou úctu k osobnému priestoru iných, súcit, pokoru, prajnosť a ďalšie naše drobné súčiastky. Nepaušalizujem. Poznám dobrých i horších zástupcov radu homo sapiens sapiens. Kým o prvých sa hovorí len občas, činy tmavej strany sa dostávajú na prvé stránky novín.

Som zástancom teórie, že ľudia sú stále horší. I keď zloba a neprajnosť patria k ľudstvu hádam od chvíle, čo sme vyliezli z jaskyne. Ubližovať si navzájom sme sa naučili v rovnakom čase, kedy v nás rástla ochota pomáhať a držať spolu. Láska a nenávisť kráčajú spolu ruka v ruke. Keďže láska si hopká jemnučko, potichu, s plachým úsmevom, je ľahké ju prehliadnuť či minúť.

Zato jej protipól je hlučný. Dupe, búcha, divoko gestikuluje a kričí. Neraz sa dokonca uchýli k fackám, či kopancom. Upozorňuje na seba celou silou svojej zlosti. Áno, občas je navonok mimoriadne zdvorilý, no za zatvorenými dverami podkopáva psyché všetkým naokolo. Démon agresie.

Ja sama som štvrtinový cholerik. No viem o tom a “liečim sa”. Uvedomujem si svoju výbušnú časť a neteší ma jej neočakávaná návšteva. Som za ňu však svojim spôsobom vďačná vo chvíli, keď ju udržím na uzde asertivity a pracuje v môj prospech.

Agresia ako dokazovanie si nadradenosti ma napĺňa smútkom. Útok na základe podnetu, ktorý vznikol len v hlave útočiaceho, je chybou v matrixe osobnosti. Veľkou chybou. Sú mi priam odporní tí, čo sa len z vlastnej úbohosti vyvŕšia na prvom, koho vo vlastnej bludnej predstave obvinia z osobného zlyhávania.

Som mamou 16-ročného syna. Samozrejme, chodieva večer von (pozor, nemýliť si večer a v noci), trebárs s kamarátmi na pizzu. Posledná rada, ktorú mu pred odchodom opakujem znie: “Ak s tebou bude chcieť ísť niekto do hádky, odíď. Ak je vo švungu a chce sa nebodaj biť, či je pod vplyvom čohokoľvek, tak utekaj.”

Nie som na to hrdá. No radšej budem mať syna, ako hrdinu. Neverím na ľútosť v štýle “ja som to nechcel”. “Nepamätám si, čo sa stalo.” “Bol som opitý, inak by som to neurobil.”  Ak niečo nechceš urobiť, tak prečo pri sebe nosíš nôž? Prečo kopeš do človeka, ktorý leží na zemi?

Zloba ľudí sa stupňuje. Nie sme horší, ako naši predkovia. No sú nám servírovaní agresori, ktorí sú hviezdami správ. Negatívnymi, no majú svojich 15 minút. K ich prípadu sa novinár vráti počas vyšetrovania, počas súdov, pri prepustení z väzenia. Kto sa vráti k obeti? Jej nemôže strčiť mikrofón do tváre a spýtať sa, prečo to urobila a či to ľutuje. Jej už nemôže nič. ONA nemôže NIČ. Počas noci v meste mám obavy, akých ľudí stretnem v tme. Tmu v ľuďoch nevidieť. Desí ma však omnoho viac

Ste rovnakého názoru ako ja, že sa so stratou priamych sociálnych kontaktov dostávame do “zlostnejšieho” módu? Alebo si myslíte pravý opak, nič sa nezmenilo, len sa o zlých chlapcoch (dievčatách) viac píše? Stretli sa sa už so zúrivcom, ktorý vybuchol len preto, že ste sa naň pozreli? Či máte to šťastie a vo Vašom najbližšom kruhu sa žiaden nervák nevyskytuje? A vychovávam zo syna zbabelca, ak chcem, aby sa mi vždy vrátil domov živý a zdravý?

S nočnými svetlami sa v priamom súboji víťazne stretol Vladimír Krivák, Vladimír Krivák.  Mikina, použitá ako šaty a oversize parka sú zo second handu.

Užívajte si deň, Erika

5 thoughts on “Noc v meste …

  1. Čím som staršia , tým viac súhlasím s vašim článkom.zaujimave,však.
    Deti mám ešte malé…ale bojím sa ako ich vychovať..tak aby vedeli rozoznať pravdu…

    1. Ďakujem. Bojím sa aj ja. Na druhej strane však verím, že moja “nevýchova” spolu s tým, čo odkukajú od rodičov, budú stačiť na správne rozhodnutia vo chvíľach, keď sa budú musieť spoľahnúť len na seba. Tak teda verím a to je asi najmenej a zároveň najviac, čo im môžem dať.

  2. Zkuste nekoukat na zprávy 🙂 je to černá kronika… Ale jinak souhlasím. Mám tři děti, nejstarší dceři je 11, vypadá na 14. Už teď se děsím… P. S. Přišla jsem od Baby Slovákové, jdu se ještě inspirovat, před pár dny mi bylo 40…Sedmi

  3. Zkuste nekoukat na zprávy 🙂 je to černá kronika… Ale jinak souhlasím. Mám tři děti, nejstarší dceři je 11, vypadá na 14. Už teď se děsím… P. S. Přišla jsem od Baby Slovákové, jdu se ještě inspirovat, před pár dny mi bylo 40…Sedmi

    1. Sedmi, ďakujem. Správy nepozerám už dlho, no niektorým informáciám sa nedá vyhnúť. A aj keď sa o svoje deti bojím (ako každá mama), predsa len viem, že ich naveky nemôžem držať pod svojimi krídlami. Tak len dúfam, rovnako, ako to robili aj naši rodičia. Erika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.