… znie názov slovenskej ľudovej rozprávky. Možno patrila medzi tie prvé, ktoré Vám mama pred spaním čítala. Nieto v nej žiadnych drakov, žiadna zakliata princezná. Iba sila myšlienky o váhe najjednoduchších vecí. Tak samozrejmých, že ich už nevnímame. Neukazujú sa nám okato, nekričia tu sme, nepripomínajú svoju dôležitosť. Pocítime ju až vo chvíli, kedy sa stratia. Na okamih či natrvalo. Soľ nad zlato, tá ktorú každý berie do rúk a presýpa.

Nádych, výdych. Stále dookola, mechanicky, bez uvedomenia si sily, ktorou nás ženie denne vpred. A pritom ten opakujúci sa automatický pohyb orgánu v našom hrudníku dáva nášmu životu dych. Spolu so susedom, ktorého buchot počujeme v ušiach počas absolútneho ticha. Alebo v strese. Kým v nás pracujú, sú pre nás neviditeľní, nepočuteľní, nepostrehnuteľní. Až pracovať prestanú, nie sme. Soľ nad všetko zlato sveta.

Ak sa niekoho spýtate, čo je pre neho najdôležitejšie, tak sa v prvej trojke určite ocitne zdravie. Po obligátnej otázke tehotnej žene “chlapec alebo dievča”, najčastejšie nasleduje odpoveď “nezáleží, len aby to bolo zdravé”. Zdravie skloňujeme vo všetkých pádoch, časoch, miestach, okolnostiach.

Samozrejmosť nebolí. Občasné pichnutie ignorujeme. Chrípku prechodíme. Pri prvom náznaku poruchy na aute hľadáme príčinu. Bežíme do servisu. Pri náznaku poruchy v nás nerobíme nič. Žiadna panika, ticho ju prechádzame s poriadnou dávkou ignorácie a čakáme, ako sa to vyvinie. Lebo práca. Lebo povinnosti. Lebo rodina. Lebo. Vždy si nájdeme to svoje lebo. Zlato nad soľou.

Kým nič nepotrebujeme, vtedy potrebujeme všetko. Pachtíme sa za materiálom akéhokoľvek druhu. Teší nás mať. Mnohých teší iba mať viac. Smutnou nie je túžba vlastniť. Smútkom ma napĺňa túžba po vlastníctve, ktorej jediným hnacím motorom je disponovať o kúsok väčším množstvom niečoho. Čohokoľvek, len nech je v mojom držaní o drobnú čiastku viac než u suseda. Kamaráta. Kolegu. Nie myslím, ale mám, teda som.

Zlato nad zlato. Ak nás neťaží myšlienka na soľ, bojujeme o jej žltého brata. Niektorí menej, no mnoho je dravcov, ťažiacich maximum ceneného kovu. Túžiacich po kilách čohokoľvek dávajúceho pocit bohatstva. Relatívny pocit bohatstva. Kým pre jedného sú jeho synonymom teplé jedlo každý deň, iný štartuje na omnoho vyšších priečkach. Šľapeme jeden druhému na päty tak silno, že si takmer navzájom vyzúvame topánky.

Nečakaný bod zlomu nám zlomí pomyselný trezor a zrazu sa začneme zháňať po soli. A predsa, medzi tými tonami, ktorými topíme zimný sneh na chodníkoch, nenájdeme už ani zrniečko, ktoré by mohlo patriť iba nám. Jediná situácia vezme nášmu žitiu chuť a v našej soľničke sa nájdu len žlté zrniečka. Hľadáme, núkame, chceme predať pod cenu, no len čo sa dostaneme k soli, mení sa nám v rukách na ďalšie, kedysi cenené NIČ.

Nič s bezcennými karátmi zlata. Čierny piatok súkromnej burzy. V takých chvíľach pocítime silu slabosti i slabosť sily. Zmenia sa hodnoty hodnôt. Schopnosti soli spoznáme vtedy, keď ju zabudneme použiť. Preto nemeňme všetku za drahý kov. Nechajme si aspoň jednu slánku. Lebo v jeden deň môže byť práve tá nad zlato. Nad všetko zlato sveta.

Čítate svojim deťom rozprávky? A vidíte v nich ukryté trvalé odkazy starých mám a otcov rovnako ako oni? Či sa Vaše pohľady na inotaje líšia?

Beriete svoje zdravie, či rodinu ako samozrejmosť? Nevedomky ich dávate na úroveň soli a neceníte si ich až do chvíle, kedy sa Vám začnú kaziť? Alebo pre Vás nie je nič dôležitejšie, ako si správne dosoľovať život? Nie málo, nie veľa? Žiť v rovnováhe a neceniť si mať nad byť?

Zlatá blúza aj širokánske nohavice pochádzajú zo second handu. Keďže u mňa je krása často v jednoduchosti, nič viac ako jemný šperk a opasok k nim nie sú potrebné. Bez klobúka ani na krok. A kráčala som po opustenej budove, ktorej krásu svojim objektívom našiel Vladimír Krivák, Vladimír Krivák.  Mimochodom nie, motorka nie je moja.

Užívajte si deň, Erika

4 thoughts on “Soľ nad zlato …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.