… poslúžila ako výborná lokácia k dnešným fotografiám. Stará škola ma zároveň inšpirovala k dnešným slovám. Lebo, čo si budeme klamať, mladou som bola. Pravda, ja sa stále za mladú považujem. No na svet sa dívam bez ružových okuliarov a teda viem, že podľa divných, nikým neurčovaných a predsa platných predsudkov už patrím prinajlepšom do stredného veku, podľa niektorých “odborníkov” som dokonca stará. V mojich ušiach znie prívlastok stará smiešne, no bojovať s tým nemienim. Lebo som stará škola a viem veci akceptovať, aj keď s nimi práve nesúhlasím. Preto nedupem nôžkou a netrucujem “nie som, nie som”.

Už mi lásko není dvacet let, už mi není ani dvacet pět. I když to moc krásna léta jsou, nebral bych je ani náhodou. Paradoxne, ak by som bola mladšia, tak by mi tento text od Zmožka v hlave nenaskočil. Ale úplne neparadoxné je, že som sa v tomto veku pozerala smerom k raz tak starým ľuďom s rovnakým pocitom, aký majú dnes oni pri pohľade na mňa 😏. Boli to pre mňa tety a ujovia. Mamy a otcovia mojich kamarátov, učitelia, prvý šéf, teta v pokladni obchodu.

Ľudia s abstraktným životom, ktorý sa točí len okolo práce, detí, práce, domu, práce a telky. Niekto, kto už zabudol, aké je to užívať si, nemá žiadne túžby, sny, ciele. Jednoduchá optika ešte-polo-pubertiaka, ktorý sa práve postavil na prah dospelosti, otvoril si dvere do ďalšej etapy a je presvedčený, že práve on nikdy, ale že nikdy nebude ako jeho … (strýko, krstná, sused odnaproti … doplňte si svojho neobľúbeného dospeláka). 🙄 🤥🤐

Prešlo pár rokov 🙄 😢 a buuuummmm, som v pozícii mamy, staršej kolegyne, susedy z druhého vchodu. Z minútu na minútu som pre -násťročných tetou ja. Teda, v mojom mikrosvete prešla len taká krátka chvíľa. Je zaujímavé, že plynutie času si vždy uvedomíme spätne. Vo chvíli keď ubieha, plynieme pomaly a pozvoľna s ním. Jeho rýchlosť nás zaskočí vo chvíľach spomínania.

Nedávno sa mi narodil syn, tak prečo už rok nosí v peňaženke občiansky preukaz? Pred nedávnom sme sa pripravovali na Y2K, dnešní čerství dospelí pritom ani len netušia, čo tieto písmena znamenajú. Študovala som v Československu, no Slovensko je samostatnou krajinou neuveriteľných 25 rokov. Moje včerajšie tehotenstvo dnes tvrdí, že má “tvi vočky” (aj keď má už 3 roky a 7 mesiacov). Ako je možné, že čas beží tak rýchlo? A prečo stále viac šľape na plyn?

Svoj vek nevnímam ako konkrétnu veličinu, v mojej hlave stagnuje. Vždy mi ho pripomínajú udalosti, ľudia či veci okolo mňa. Pre mňa nikdy nie je pohár poloprázdny. Darmo mi povedia, že mám za sebou polovicu života. Keci. Mám polovicu života pred sebou (klop, klop, klop na drevo 😉). Akurát ma občas štve, že neviem, kedy tá prvá skončila. A tiež, že neviem, ako dlho tá druhá potrvá.

Kedy mi to konečne dopálilo? V deň prvého odmietnutia personalistom, kedy viem, že pozrel, videl, rozhodol. Nevyslovené, keďže diskriminácia kvôli veku u nás nie je povolená. Prvý krát to bolo nepríjemné, nebudem tvrdiť, že nie. Teraz ma to už neprekvapí. Chyba nie je vo mne, je v hlave toho, kto sa pozrie na deň, mesiac a hlavne rok narodenia a rozhodne sa na základe neho. Jedno číslo. Jeden dátum.

Dátum, ktorým Vás vymedzia. Dátum, ktorý, ak mu to dovolíte, Vás môže obmedzovať. Práve Vaša vôľa je v tomto podstatná. Máte možnosť dívať sa na svoj vek, ako na príťaž. S každým pribúdajúcim rokom upadať do nepríjemného pocitu, že Vaše okolie je mladšie ako Vy. Že pribudla ďalšia vráska či ďalšie kilo. Snažiť sa to zvrátiť najprv kozmeticky, potom chirurgicky. Kto však nakrémuje alebo odoperuje to, ako sa vidíte samé?

Čo tak pozrieť sa na svoje číslo nie ako na strašiaka, ale uchopiť ho ako výhodu. Viem, znie to utopisticky. A nepôjde to zo dňa na deň. Prestať s porovnávaním. Nie, už nikdy nebudem mať menej rokov. Je to však spravodlivý stav, deje sa každému rovnako. Aj dnešná teenegerka bude raz v mojom veku. Dospeje k nemu pomaly, postupne, po dňoch. Dospeje k nemu skúsenosťami odlišnými od mojich, zážitkami odlišnými od mojich, s ľuďmi, ktorých ja nepoznám. Jediné čo nás bude spájať, bude vek.

A práve tie skúsenosti, zážitky a ľudia sú tromfami vo Vašich rukách. Sú vpísané práve do tých vrások, ktoré vidíte. Pár ich je od smiechu s Vašou polovičkou. Ďalšie idú na vrub chorobám a zlým snom Vašich detí. Jedna či dve získané stresom v práci, prechodenou chrípkou, zabudnutým ochranným faktorom, kopou prečítaných kníh … Moje dve naj sú od rokov krátkozrakého prižmurovania.

Prečítajte si pár predchádzajúcich riadkov znova. Vidíte iba opis vrások? Či vidíte to čo ja? Život, so všetkým dobrým aj zlým čo prináša. Práve on sa Vám vpisuje do tváre v podobe vejárikov pri očiach. Rytiny spomienok, ktoré nemá nikto iný. Váš život. Každý jeden rok, mesiac, deň, hodina, minúta. Spomienky. Slzy i bozky. Výhry i bolesti. Otázky a príbehy. Láska a samota. To všetko a ešte viac vidím pri pohľade do zrkadla. Nehľadia na mňa roky, pozerá na mňa žena. JA.

Čo vidíte Vy, keď sa pozeráte do zrkadla? Študujete sa po kúskoch a vidíte každú novú pigmentovú škvrnu a každú jemnú vlásočnicu? Či ich prechádzate so stoickým pokojom a vôbec Vás to netrápi. Alebo ste niekde v strede?

Trápi Vás každý pribúdajúci rok? V akom veku ste začali vnímať, že ste sa ocitli v generácii rodičov? Že už nezapadáte do definície mladica/mladík. Napíšte mi a podeľte sa o svoje pocity.

Foto mňa a školy, ktorá už má svoje najlepšie roky za sebou má na svedomí Marcel Rebič. Šaty a slamená kabelka sú zo second handu.

Užívajte si deň, Erika

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.